Možno ste postrehli a možno aj nie, moju neaktivitu. Neumrel som, len som bol na dovolenke, pri mori. No, a keď vravím pri mori, nebude ťažké domyslieť si, čo som tam robil.
Ako tradične, som si aj teraz dal podmienku, že rodinnej dovolenky sa zúčastním len ak sa pôjde autobusom, čo v prípade Bulharska znamená 24 hodín cesty autobusom. Tento rok som podmienku navyše pozmenil, že len ak budem mať miesto úplne vpredu.
Prvý šok nastal ráno na parkovisku, očakávajúc Irizar dopravcu DAF Tour /to jediné mi sedelo na daný zasadací poriadok tu z okolia
/ som na parkovisku vzadu zbačil známy náter. Niekde som ho už videl. Netrvalo mi dlho, kým mi doplo, že je to dopravcu Shans Tour, ktorý je bulharský a ak sa nemýlim, sídli v Sozopole. Tu začali moje vážne obavy o ďalší priebeh cesty, všetci vieme, akí sú balkanskí vodiči. Viezli nás týmto DAFom.
Svoje miesto som samozrejme dostal. Neľutoval som toho. Začal som však mierne pochybovať o technickom stave vozidla, keď som zbadal, že na palubovke svietila snáď každá kontrolka poruchy, ktorá len svietiť mohla. No čo, život ide ďalej, dali sme sa do pohybu. Po relatívne kľudnej ceste Maďarskom len pár kilometrov pred hraničným priechodom Rozske, nás policajti odklonili na starý hraničný priechod Tompa. Vraj je Roszke uzavretý. Samozrejme, spolu s nami tam odklonili aj celú diaľnicu. Vtedy som už v kútiku duše tušil, že klasická darebácka "ňemaprobľema" balkánska mentalita sa skôr či neskôr u posádky prejaví. Nebol som ďaleko od pravdy, trvalo to asi 15 minút v kolóne, kým pán vodič našiel cez mobil skratku. Na peší priechod.... Keď mu oznámili, že ho s autobusom nepustia, tak 5 kilometrov na najbližšiu križovatku cúval, aby sa otočil. Hľadajúc ďalšie skratky sme sa brodili močiarom a potom jazdili po kdejakých prášnych cestách v okolí Kelebie, až sme po troch hodinách spoznávania maďarského vidieka a nedotknutej prírody narazili na Tompu. Sme tu dobre. Ďalšie nepríjemné prekvapenie prišlo na fotografii.
Ale trvalo to len asi 5 hodín, celkom to zbehlo, aspoň som zatiaľ prečítal knížku o Karosách rady 700. Meškáme 8 hodín. Dobrou správou je, že meškanie sa už nenavýši. S rovnakým meškaním prichádzame druhý deň poobede na miesto pobytu, do Ravdy.
Hneď druhý deň ráno pri pohľade z okna som zistil, že je ideálny deň. Ale nie na kúpanie. Po raňajkách teda smer Burgas, čo to pofotiť.
Najbližšie dva dni som sa nemohol na nič vyhovoriť, tak som musel absolvovať pobyt na pláži. Prezieravo som sa však nechal spáliť od slnka, a tak som plážovú prestávku využil na návštevu asi 100 kilometrov vzdialenej, mojej milovanej Varny.
Kompletne každý vo Varne kašlal a tieklo mu z nosa. Až som prehlásil, že v tomto meste má snaď každý tuberkulózu. Moja škodoradosť trvala až do momentu, keď som sadol na autobus domov do Ravdy. Radosť mi síce spravila táto Setra, ale môj zdravotný stav sa dal prirovnať ku polomrtvej korytnačke.
Som dnes po, už iba 24 hodín trvajúcej spiatočnej ceste a 48 hodinovke bez spánku, takže zvyšok príbehu polomŕtvej korytnačky a balkánskej mentality bude nabudúce.
od shitman » 27 čer 2017 20:38 
... keď sa vodič pokazí
... skvelé miesto pre výstup
